Rozmýšľajúc nad tým, ako začať, napadá mi jedna veľmi úsmevná historka s mojim známym. Keď som ho prednedávnom oslovila, na základe jeho záujmu o prácu s deťmi a mládežou, aby sa stal animátorom, milo ma prekvapila jeho nečakaná odpoveď: „Vieš, už nikdy nikto nebude taký animátor ako Walt Disney!“ Jeho rázna a promptná odpoveď vo mne nachvíľu zablokovala mohutný prúd slov, ktorý som mu dovtedy uštedrovala. Stupňujúci moment ticha, v našej dovtedy bezprostrednej komunikácii, ma staval do pozície človeka, ktorý si v tej chvíli uvedomil, že buď to bol z jeho strany zavádzajúci žart alebo skutočná absencia poznania viacerých významov slova „animátor“. Písaním týchto riadkov si uvedomujem, že sprítomnenie opísanej situácie ma čoraz viac povzbudzuje a burcuje k tomu, aby som predstavila to „iné ponímanie“ slova animátor a fungovanie programu školy, o ktorej možno veľa ľudí nevie – tzv. Animátorskej školy.

Od hrania k umeniu žiť...

Rozmýšľajúc nad tým, ako začať, napadá mi jedna veľmi úsmevná historka s mojim známym. Keď som ho prednedávnom oslovila, na základe jeho záujmu o prácu s deťmi a mládežou, aby sa stal animátorom, milo ma prekvapila jeho nečakaná odpoveď: „Vieš, už nikdy nikto nebude taký animátor ako Walt Disney!“ Jeho rázna a promptná odpoveď vo mne nachvíľu zablokovala mohutný prúd slov, ktorý som mu dovtedy uštedrovala. Stupňujúci moment ticha, v našej dovtedy bezprostrednej komunikácii, ma staval do pozície človeka, ktorý si v tej chvíli uvedomil, že buď to bol z jeho strany zavádzajúci žart alebo skutočná absencia poznania viacerých významov slova „animátor“.

Písaním týchto riadkov si uvedomujem, že sprítomnenie opísanej situácie ma čoraz viac povzbudzuje a burcuje k tomu, aby som predstavila to „iné ponímanie“ slova animátor a fungovanie programu školy, o ktorej možno veľa ľudí nevie – tzv. Animátorskej školy.

Animátorská škola je Katolíckou cirkvou i štátom prijatý program vzdelávania, ktorý vznikol v dôsledku realizácie projektu Pastorácie mládeže na Slovensku, schváleného v roku 1998 Konferenciou biskupov Slovenska. Zaraďuje sa medzi dlhodobé systémy prípravy laikov na plnenie ich poslania v Cirkvi a v spoločnosti. Od roku 2006 je program školení v diecéznych animátorských školách uznaný Ministerstvom školstva Slovenskej republiky. Je to komplexný výchovný, vzdelávací a tréningový program pre prípravu animátorov kresťanských – najmä mládežníckych skupín a spoločenstiev. Počas prípravy sa mladí ľudia pripravujú na animovanie kresťanských skupín a spoločenstiev pôsobiacich v rámci miestneho cirkevného spoločenstva.



Pod pojmom „animácia“ rozumieme taký spôsob vedenia skupiny, ktorý podporuje vyzrievanie členov skupiny (personalizáciu) a vytvára podmienky pre ich aktívnu účasť na plánovaní a realizácii spoločných programov (socializáciu). Proces animácie sa zakladá na dôvere v osobu, oslobodzujúcej sile výchovnej lásky, otvorenosti voči všetkým mladým a voči každému zvlášť, činnej prítomnosti vychovávateľa (animátora), prijímaní bohatstva mladých, otváraní horizontov pravej ľudskosti a viery, prebúdzaní zodpovednosti a sprevádzaní mladých tak, aby sa stali protagonistami svojho života, mali z jeho plnosti radosť a odovzdávali ho ďalej. Cieľom takto chápanej animácie je evanjelizácia mladých mladými, zmena ich pohľadu na svoje postavenie v kontexte života a nachádzanie pravých darov a talentov. Nedá mi nespomenúť Phila Bosmansa, ktorý v jednej zo svojich básní v knihe Kľúč šťastia, opisuje veľkú snahu ľudí zmeniť svet, píše:

Vychádzajúc z podstaty týchto slov môžeme povedať, že práve v nej tkvie zmysel a cieľ animátorskej školy: vo výchove mladého, uvedomelého človeka – animátora, schopného viesť spoločenstvo mladých, schopného slúžiť pre dobro druhých a pretvárať cez seba iných. Aktivitou a rozvíjaním svojich darov sa animátor podieľa na príprave rôznych mládežníckych akcií („stretiek“, výletov, adorácií a pod.), čím sa z neho stáva pomocník a často aj radca kňazovi vo farnosti v oblasti pastorácie mládeže.

Animátorská škola má jednotný model realizácie a organizácie vo viacerých diecézach na Slovensku (Bratislavsko-trnavská arcidiecéza, Banskobystrická diecéza, Košický apoštolský exarchát, Prešovská eparchia, Spišská diecéza). Realizuje sa v priebehu dvoch rokov v dotácii okolo 230 vyučovacích hodín. V prvom roku sa musia záujemcovia o Animátorskú školu zúčastniť 10 náučných a formačných víkendov, ktoré sa realizujú raz mesačne. Potom počas jedného týždňa letných prázdnin prezentujú výsledky svojho ročného štúdia a absolvujú postupové skúšky do ďalšieho ročníka Animátorskej školy. Druhý ročník pracovne nazývame „konzultačný rok“, pretože pozostáva už iba z 5 víkendových stretnutí. Ich počet je eliminovaný vzhľadom na už konkrétne vykonávanie animátorskej činnosti (v práci s birmovancami a pod.) vo farnosti.

Tematická náplň trojdňových blokov bola schválená Konferenciou biskupov Slovenska v marci 2003 a pozostáva zo základných a odporúčaných okruhov v oblastiach:
    - formácie v ľudskej rovine (Komunikácia; Sebapoznanie; Sebaprijatie; Mužská a ženská identita; Rodina; Kultúra, súčasná spoločnosť a výchova; Osobný manažment; Riešenie konfliktov; Hodnota života; Osobné povolanie; Médiá)
    - formácie v kresťanskej rovine (Božia láska; Ježiš Kristus; Duch Svätý; Božie slovo; Modlitba; Hriech, pokánie, odpustenie; Liturgia, sviatosti; Spoločenstvo, Cirkev, Mária; Utrpenie, bolesť, zranenia v živote; Spiritualita; Učeníctvo; Falošné predstavy o Bohu; Misie a nová evanjelizácia; Svedectvo, služba; Krízy viery)
    - formácie v metodickej oblasti (Animátor; Skupinová dynamika; Typológia stretnutí; Práca so Svätým písmom; Vízia, plánovanie, etapy; Kreativita; Práca v tíme; Manažment; Práca s okrajovými skupinami).
Prednášajúcimi sú, napr.: Mgr. Mário Tomášik zo Spoločenstva pri Dóme sv. Martina, Ing. Magda Veselská z Nadácie Jozefa Murgaša, Dp. Ján Buc z Diecézneho centra mládeže vo Važci, Dp. Pavol Hudák z Košického Univerzitného pastoračného centra, Dp. Andrej Darmo z Diecézneho centra mládeže Maják v Španej Doline, BeLic. Pavla Poloňová z Diecézneho centra pre bioetiku, Dp. Ján Vígľaš, Dp. Anton Červeň a ďalší.
Je potrebné pripomenúť, že nakoľko ide o akreditovaný študijný program, vzťahujú sa naň i podmienky prijatia:
    - v roku nastúpenia do Animátorskej školy dovŕšených 17 rokov,
    - osobný záujem stať sa animátorom,
    - prijatá sviatosť birmovania,
    - podporné vyjadrenie kňaza (vyplnený dotazník v prílohe prihlášky),
    - súhlas rodičov (ak uchádzač nemá dovŕšených 18 rokov),
    - úspešné absolvovanie prijímacích skúšok, ktoré pozostávajú z písomnej časti (test zo psychológie, vierouky, a osobnostný test) a ústnej časti vo forme osobných pohovorov.
V prípade, že by si sa chcel do Animátorskej školy prihlásiť, je potrebné sledovať nasledovné webové stránky, kde sú dostatočne skoro uverejnené všetky podmienky prijatia do Animátorskej školy, prihláška i termín konania prijímacích skúšok:
    pre Bratislavsko-trnavskú arcidiecézu: foanik.googlepages.com
    pre Banskobystrickú diecézu: www.dcmmajak.sk
    pre Košický apoštolský exarchát: www.aetos.sk
    pre Prešovskú eparchiu: www.barka.sk
    pre Spišskú diecézu: www.komisia.sk
        Myslím, že nič o Animátorskej škole nebude hovoriť výstižnejšie, ako samotné svedectvo dievčat, ktoré tento program navštevujú v Diecéznom centre mládeže Maják v Španej Doline:


Keď som o Animátorskej škole počula prvýkrát, nechcela som tam ísť. Vraj načo a jednoducho – nebolo to pre mňa. No potom som bola v Diecéznom centre mládeže Maják na Španej Doline, kde bol vtedy tanečný víkend.

Bol skvelý, až na jednu vec. Ja - „nešika“ - som si tam vykĺbila koleno. Ale až vtedy som si uvedomila, kde som. Bola som na mieste, kde sa Boh dotýka ľudí a mení ich život na krásny. Hoci ma tam poznali len krátko, dali mi toľko lásky a pomáhali mi tak, akoby ma poznali celý život. A vtedy som si povedala, že sa sem určite vrátim.

No a som tu, už v druhom ročníku Animátorskej školy.
Ako v každej škole, aj tu boli na začiatku prijímacie skúšky. Po ich úspešnom absolvovaní ma čakalo desať víkendov na Španej Doline v Diecéznom centre mládeže Maják. Chcem Vám opísať každý jeden víkend, všetko, čo sme spolu zažili a každú humornú situáciu, v ktorej sme sa ocitli. Povedať Vám, aké to bolo užasné a čo všetko mi to dalo. Chcem do celého sveta vykričať, aká som sťastná, že som tam mohla prísť, zažiť spoločenstvo a pocítiť, ako sa ma Boh dotýka. Je niečo užasné, keď máte v živote takú oporu, akou je Boh a som mu vďačná, že mi dal možnosť prísť sem. Prísť sem a spoznať mladých ľudí. Mladých, užasných ľudí, ktorí sú mojimi priateľmi. Sú pre mňa tými, ktorí mi požičajú krídla, keď tie moje zabudnú lietať. Tými, ktorí mi utrú slzu z líčka, keď budem plakať. Tými, ktorí sa budú so mnou radovať. Tými, ktorých by som nevymenila za nič na svete, a na ktorých mi tak veľmi záleží.

No a čo mi Animátorska škola vlastne dala? Istotu. Istotu, že je tu Niekto, kto stále pôjde so mnou po mojej ceste a že tu nikdy nebudem sama. Lebo On je tu so mnou a miluje ma takú, aká som. S mojimi chybami i s mojimi darmi. Nikdy sa mi neotočí chrbtom a vždy ma vypočuje. No a to nehovorím o tom, koľko úžasných vecí pre mňa urobil Pán!

O niektorých veciach v živote jednoducho viete, že existujú, ale nevenujete im pozornosť. Rovnako to bolo aj v mojom prípade, vedela som o Diecéznom centre mládeže, ale nepovažovala som to za dôležité. Až kým to Pán nezariadil inak.

Veď aj Sväté písmo hovorí: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, čo má Boh pripravené pre nás.“

Magdaléna Prokšová

Mala som devätnásť rokov, písal sa rok 2005. Boli prázdniny a ja som mala „kopec“ voľného času. Práve som prežívala takú menšiu krízu, ktorú pozná určite každý mladý človek. Cítiš, že potrebuješ ísť na spoveď, no veľmi, ale naozaj veľmi sa bojíš a neustále to odďaľuješ až napokon zistíš, že si už pol roka nebol na spovedi. Dosť nepríjemný pocit. Nabrala som všetky zvyšné sily a vybrala som sa do Levoče, kde sa konalo stretnutie mladých z celého Slovenska. Šla som tam s rehoľnými sestrami. Jedna z nich ma pozná lepšie a hneď jej bolo jasné, čo moja duša potrebuje. Raz poobede ma vzala za ruku a len-tak sme išli. Ja som nevedela kam, ale verila som jej. Zastavili sme sa pred jedným pánom, ktorého som vôbec nepoznala. Naše zoznámenie bolo dosť komické. Po ňom nás dotyčná sestra nechala samých. Bola som červená od hlavy až po päty. Ten kňaz ku mne prehovoril ako prvý. Myslela som, že sa rýchlo vyspovedám a toho človeka už neuvidím. No opak bol pravdou. Moja spoveď trvala dva dni. Prvý deň sme sa rozprávali o rodine, o mojich záujmoch, problémoch a smerovaní života, resp. on rozprával a ja som odpovedala iba áno, nie, neviem... poviem vám, že mal svätú trpezlivosť. Druhý deň sa konala vytúžená spoveď, po ktorej som sa cítila čistá, voľná. Cítila som, že tomu človeku záleží na tom, aby som bola čistá a šťastná. Nakoniec spovede ma požiadal, aby som sa mu občas ozvala, ako si žijem a tak. Myslela som si, že na mňa zabudne. No zase som sa mýlila. Vždy, keď sme sa skontaktovali, pozýval ma do centra, niekam na Španiu Dolinu. Nemala som ani potuchy kde to je. Dosť dlhý čas, asi tak trištvrte roka sa mi darilo odolávať, no potom som predsa len šla. V centre som strávila víkend, cez ktorý som zažila prijatie od ľudí, ktorí ma vôbec nepoznali a aj napriek tomu som cítila, že ma majú radi. Nikdy som taký pocit nezažila. Bolo mi tam ako doma. Asi po mesiaci som svoju návštevu zopakovala. Vtedy som však už dostala pozvanie chodiť na Animátorskú školu. Nevedela som čo to je, tak som mala menšiu prednášku o tom, čo sa tam robí, o čom to asi tak celé je. Povedala som si, veď aj tak som sama doma celé víkendy, tak mi hádam neuškodí, keď budem chodiť medzi ľudí a vzdelávať sa v „animátorčení“. Prijímacími skúškami som prešla. A začalo to. Pred sebou som mala prvý víkend Animátorskej školy na Španej Doline. Keď som prišla, mala som zmiešané pocity, lebo tam boli skupinky, čo sa medzi sebou poznali a ja Dada z Bratislavy som tam bola ako „kôl v plote“ medzi všetkou tou stredoslovenskou mládežou. Moja slovná zásoba sa ešte stále skladala zo slov áno, nie, neviem. Ale už na tretí - štvrtý víkend som sa tam cítila ako doma medzi súrodencami. Vznikla tam jedna veľká rodina. A čo mi dala Animátorská škola do môjho života? Dala mi vedomosti, aké sa v škole nenaučíte. Teraz už viem, ako si pripraviť „stretko“ na hocijakú tému, ako a čo má obsahovať príprava a ako to všetko zvládnuť bez zbytočných stresov. Teraz, keď už mám za sebou prvý rok Animátorskej školy vám môžem povedať, že pobyt na Španej Doline a Animátorská škola vás zmení. Nehovorím to len tak, ale preto, že som to zažila sama na vlastnej koži. Ja som sa tam naučila rozprávať - o tom, čo cítim, prežívam, či sa mi niečo páči alebo nie, o všetkom. U nás doma komunikácia nie je moc obľúbená, ibaže by ste sa chceli rozprávať so stenami, keďže moji rodičia trpia nevyliečiteľnou chorobou dnešnej doby workoholizmom. Až na Španej Doline zistíš, že aj keď máš 130 cm a výzor Shreka alebo Fiony, tak ťa ľudia budú mať radi preto, aký si a nie preto, ako vyzeráš a čím si. Sám alebo s pomocou zistíš, aké máš dary a začneš ich využívať. Ak sa cítiš nepotrebný na tomto svete, tak choď na Španiu Dolinu a tam ti vždy nájdu nejakú prácu. Tam objavia to, čo ty sám nedokážeš v sebe objaviť. Až tam som sa naučila prijať objatie od druhých ľudí a objať ich. Povedať im: „Mám ťa rada, budeš mi chýbať!“ Teraz, keď odchádzam zo Španej, je to akoby som odchádzala z domu a necítim radosť, že by som šla domov - do mojej biologickej rodiny, ale smútok, že musím odísť odtiaľ, kde cítim lásku a prijatie. Človek tam načerpá silu, oddýchne si, spozná veľa ľudí z celého Slovenska aj zahraničia, zažije kopec srandy. Veď už si sa niekedy sánkoval na haldách? Ak nie, tak neváhaj a príď sa posánkovať! Ponuka však platí iba v zime!

Ale vážne. Špania Dolina a centrum je podľa mňa miesto, ktoré mení ľudí, mení ich vnútro. Nie nadarmo je to Centrum prijatia s názvom Maják.

Darina Seböková

Možno už nikto z nás nebude animátor ako Walt Disney... Je tu však možnosť stať sa animátorom – „oživovateľom“ od Boha. Boh vkladá svoju lásku do tvojich rúk ako kľúč od dverí , vedúcich do raja. Preto ho nestrať, ale využi tým správnym spôsobom!

Beata Zemančíková